Ako sme žili v Banskej Štiavnici Kniha z dreveného kufra

Ako sme žili v Banskej Štiavnici
Kniha z dreveného kufra

Kúpiť knihu klikni sem


Prezentácia sa mala pôvodne konať, ako v r. 2011, vo vestibule honosného hlavného paláca Strednej priemyselnej školy Samuela Mikovíniho. Ale pán Ján Totkovič riaditeľ školy patriacej do sféry Banskobystrického samosprávneho kraja pre nás prichystal nečakané prekvapenie. Podujatie „presmeroval“ do vedľajšej budovy bývalých chemických laboratórií. Keď som otvoril masívnu drevenú bránu a uvidel to dlhočizné schodište (určite najdlhšie kryté schodište v Štiavnici) neúprosne stúpajúce strmo až na 2.poschodie ľutoval som nielen seba, ale najmä svojich vrstovníkov, ktorých čakal takýto neplánovaný výstup. Ale všetci až na jednu výnimku vystúpili statočne až na samý vrch do nádhernej miestnosti Veľkej posluchárne, ktorá ešte pamätá časy slávnej Baníckej a lesníckej akadémie. Ja som sa však v tej chvíli rozpamätal na svoju prvú návštevu tejto sály. Bolo to veľmi dávno keď po osudnej silvestrovskej zábave roku 1953 zhorela strecha Katolíckeho spolku a Banská Štiavnica ostala bez svojho kina. Mal som šťastie, že môj kamarát bol už študentom tejto, vtedy chemickej,  školy kde každú sobotu večer premietali študentom hrané filmy a tak ma sem raz prepašoval. Teraz po vyše polstoročia tu sedím pod tým istým filmovým plátnom, na ktoré sa už nie z premietačky ale z počítača presvedcujú obrazy z 3.dielu našej novej knihy Ako sme tu žili.
Vo vysokom amfiteátri posluchárne teraz oproti mne sedia moji, rodáci, rovesníci, z ktorých niektorí sa odhodlali dať na papier svoje spomienky a vybrali zo starých rodinných albumov fotografie do knihy, ktorú o chvíľu predstavíme. Teraz očami „hltajú“ plátno a náhlivo sa snažia spoznávať osoby, ktoré sa v rýchlom slede na ňom striedajú. Znamenajú pre nich návraty do časov mladosti. Spomienky, okrem fotografií, umocňuje aj program, ktorý pripravila Marika Petrová uznávaná poétka a vedúca banskoštiavnického pracoviska Pohronského osvetového strediska Žiar nad Hronom patriaceho Banskobystrickému samosprávnemu kraju. Do plnej sály znejú úryvky z knihy, o bielych štiavnických Vianociach, romantických prázdninových letách na Klingeri, o treskúcich zimách na bývalej sitnianskej turistickej chate, úsmevný príbeh o vodičovi, ktorého predbehlo koleso uvolnené z jeho auta a mnohé ďalšie, viac či menej veselšie,  príbehy a spomienky. Vyvolávajú úsmevy na tvárach prítomných k čomu zrejme prispeli aj podmanivé šlágre zo 60. a 70. rokov v podaní populárneho štiavnického harmonikára Janka Dorkiniho.
Milé podujatie vyvrcholilo aktom uvedenia novej knihy od života. Chceli sme prísť s čímsi novým preto sme zavrhli polievanie knihy vodou, alebo iné poškodzovanie publikácie sypaním piesku či inými smeťami. Rozhodli sme sa pre originálne riešenie, ku ktorému ma inšpirovala samotná kniha príbehom o drevenom kufri, bez ktorého sa nezaobišiel žiadny zdravý mladík rukujúci na vojenčinu. Takýto kufor z roku 1919 som ako vzácnu relikviu opatroval po svojom ujcovi, regrútovi Československého delostreleckého pluku č. 110 (tak je to v kufri napísané). Z tejto už takmer muzeálnej originálnej relikvie dvaja krstní otcovia, Ečo Zolo Kukula 85 ročný senior a o dve generácie mladší Dušan Lukačko viceprimátor Banskej Štiavnice vybrali tak dlho očakávané knižné dielo. Veď len kvôli nemu sem merali cestu nielen domáci ale aj Štiavničania, ktorých životný osud zavial do Bratislavy, Popradu, Banskej Bystrice, Zvolena, Revúcej a ďalších miest.
Prišli do svojho rodiska pre knižku, na tvorbe ktorej sa podieľalo vyše 30 spoluautorov a ktorú pre svoju výnimočnosť podporilo aj Ministerstvo kultúry SR. Prišli do Banskej Štiavnice po knihu, ktorá im aspoň na chvíľu pomohla vrátiť dávno minulé ale krásne mladé časy prežité v čarokrásnom starobylom meste pod Paradajzom, veď sú to chvíle na ktoré sa tak dobre a slastne spomína.


Vlado Bárta
Hlavný autor knihy
Banská Štiavnica – Ako sme tu žili



Fotografie: Lubomír Lužina
          SBM Banská Štiavnica