Do Štiavnice prišlo „Jej Veličenstvo“kniha
Do Štiavnice prišlo „Jej Veličenstvo“kniha
Štvrtok 8.decembra 2011. Hodiny na banskoštiavnických vežiach už dávno odbili tri. Z nevľúdnej sivej oblohy poletovali belavé vločky, prvý pozdrav prichádzajúcej zimy. Kroky starších i mladších obyvateľov mesta viedli k najkrajšej budove v Banskej Štiavnici k palácu bývalej slávnej Baníckej a lesníckej akadémie, dnes Strednej priemyselnej školy Samuela Mikovíniho (patrí Banskobystrickému samosprávnemu kraju).
V nádhernej vstupnej hale bolo už všetko pripravené na otvorenie nevšedného predvianočného podujatia, ktoré malo osláviť príchod „Jej Veličenstva novej knihy“. Knihy o tomto slávnom meste, ktoré bolo ako prvé zo všetkých slovenských miest zapísané do zoznamu najvzácnejších pokladov našej planéty – do Zoznamu pamiatok UNESCO. Novej knihy nielen o meste, ale o jeho obyvateľoch.
Hostia sa usádzajú a už sa priestorom nesie „spev“ klopačky. Zvuk, ktorý Štiavničania dôverne poznajú. Veď dlhé generácie ich predkov budil do práce ale odprevádzal ich aj na cestu do večnosti. Dnes klopačka výnimočne prináša iné, radostné posolstvo. Zrodila sa nová krásna publikácia Štiavnického rodáka Vladimíra Bártu fotografa, publicistu, autora literatúry faktu, druhý zväzok publikácie Banská Štiavnica – Ako sme tu žili.
Schodišťom do auditória pomaly dôstojne, krok za krokom zostupujú muži v čiernych slávnostných baníckych uniformách. Najskôr jeden s klopačkou za ním hutman s fokošom a potom štvorica – dvaja v uniformách, dvaja v „civile“.
Po bokoch baníci členovia Banskoštiavnického baníckeho spolku s rozsvietenými kahancami a medzi nimi autor nesúci v jednej ruke drevenú kazetu s novou knihu a druhej držiaci malého štvorročného chlapčeka, svojho vnúčika Vladka.
Klopačka doznela, pred mikrofón prichádzajú moderátori z Pohronského osvetového strediska, čítajú ukážky z novej knihy. Na plátne postupne naskakujú obrázky, ktoré ilustrujú príbehy opisujúce život v Banskej Štiavnici v 2.polovici uplynulého storočia.
Potom dochádza k hlavnému aktu. Ku kazete s knihou pristupuje Ečo Zolo Kukula, rodák z mesta pod Sitnom, ktorého osud zavial pod naše veľhory Vysoké Tatry, ale aj napriek odlúčeniu mu srdiečko stále bije pre rodné mesto. Poklopkal baníckym fokošom kazetu, ktorá sa otvára a autori a zostavovateľ postupne volá na scénu a predstaví svojich spoluautorov, ktorí prispeli svojimi spomienkami, alebo fotografiami. Bolo ich vyše 30. Starší, mladší ale aj najstarší. Takým bol 97 ročný Ľudovít Danko z obce Banská Belá, ktorý bol posledným vlakvedúcim chýrnej úzkokoľajnej Štiavnickej Anče. A tá už vyše 61 rokov nepremáva.
Po ňom prichádza na scénu len o čosi mladší 87 ročný fotograf a filmár Ľudovít Dupal, ktorý ako jediný zo Štiavničanov mal česť počas návštevy v bývalom Sovietskom zväze sa osobne vyfotografovať s „hrobárom komunizmu“ M. S. Gorbačovom a jeho manželkou Raisou.
Slová prerušujú najskôr banícke štiavnické „pesnicke“ a potom rozkazovačky z Podpoľania v podaní miestnej folklórnej skupiny Sitňan. Nasleduje autogramiáda a krásne vydarené kultúrno – spoločenské podujatie, aké starý palác slávnej vysokej školy už dávno nezažil sa pomaly končí.
Vonku sa už celkom zotmelo, hoci nevidieť na vežu Nemeckého kostola, ale iste je už dávno po 18.hodine. Cez veľké vstupné dvere jednotlivo i v skupinkách vychádzajú postavy. Prechádzajú po zasnežených chodníčkoch Botaniky vychádzajú cez bráničku na Dolnú Ružovú, alebo schádzajú po veľkolepom schodišti na Akademickú. Cestou ešte diškurujú, spomínajú…
Stískajú pod pazuchou, alebo vo vianočných igelitkách ešte tlačiarňou voňajúce knihy. Ako vzácny poklad prinesú do vykúrených príbytkov a zalistujú v ich umelo zažltnutých stránkach. Prezrú sépiou prifarbené obrázky a nedočkavo budú na nich hľadať osoby blízke či známe. Začítajú sa do spomienok a spovede svojich vrstovníkov, ktoré ich aspoň na chvíľu vrátia do tých krásnych chvíľ mladosti, ktorú žiaľ už odvial neúprosný čas.
Štvrtok 8.decembra 2011. Hodiny na banskoštiavnických vežiach už dávno odbili tri. Z nevľúdnej sivej oblohy poletovali belavé vločky, prvý pozdrav prichádzajúcej zimy. Kroky starších i mladších obyvateľov mesta viedli k najkrajšej budove v Banskej Štiavnici k palácu bývalej slávnej Baníckej a lesníckej akadémie, dnes Strednej priemyselnej školy Samuela Mikovíniho (patrí Banskobystrickému samosprávnemu kraju).
V nádhernej vstupnej hale bolo už všetko pripravené na otvorenie nevšedného predvianočného podujatia, ktoré malo osláviť príchod „Jej Veličenstva novej knihy“. Knihy o tomto slávnom meste, ktoré bolo ako prvé zo všetkých slovenských miest zapísané do zoznamu najvzácnejších pokladov našej planéty – do Zoznamu pamiatok UNESCO. Novej knihy nielen o meste, ale o jeho obyvateľoch.
Hostia sa usádzajú a už sa priestorom nesie „spev“ klopačky. Zvuk, ktorý Štiavničania dôverne poznajú. Veď dlhé generácie ich predkov budil do práce ale odprevádzal ich aj na cestu do večnosti. Dnes klopačka výnimočne prináša iné, radostné posolstvo. Zrodila sa nová krásna publikácia Štiavnického rodáka Vladimíra Bártu fotografa, publicistu, autora literatúry faktu, druhý zväzok publikácie Banská Štiavnica – Ako sme tu žili.
Schodišťom do auditória pomaly dôstojne, krok za krokom zostupujú muži v čiernych slávnostných baníckych uniformách. Najskôr jeden s klopačkou za ním hutman s fokošom a potom štvorica – dvaja v uniformách, dvaja v „civile“.
Po bokoch baníci členovia Banskoštiavnického baníckeho spolku s rozsvietenými kahancami a medzi nimi autor nesúci v jednej ruke drevenú kazetu s novou knihu a druhej držiaci malého štvorročného chlapčeka, svojho vnúčika Vladka.
Klopačka doznela, pred mikrofón prichádzajú moderátori z Pohronského osvetového strediska, čítajú ukážky z novej knihy. Na plátne postupne naskakujú obrázky, ktoré ilustrujú príbehy opisujúce život v Banskej Štiavnici v 2.polovici uplynulého storočia.
Potom dochádza k hlavnému aktu. Ku kazete s knihou pristupuje Ečo Zolo Kukula, rodák z mesta pod Sitnom, ktorého osud zavial pod naše veľhory Vysoké Tatry, ale aj napriek odlúčeniu mu srdiečko stále bije pre rodné mesto. Poklopkal baníckym fokošom kazetu, ktorá sa otvára a autori a zostavovateľ postupne volá na scénu a predstaví svojich spoluautorov, ktorí prispeli svojimi spomienkami, alebo fotografiami. Bolo ich vyše 30. Starší, mladší ale aj najstarší. Takým bol 97 ročný Ľudovít Danko z obce Banská Belá, ktorý bol posledným vlakvedúcim chýrnej úzkokoľajnej Štiavnickej Anče. A tá už vyše 61 rokov nepremáva.
Po ňom prichádza na scénu len o čosi mladší 87 ročný fotograf a filmár Ľudovít Dupal, ktorý ako jediný zo Štiavničanov mal česť počas návštevy v bývalom Sovietskom zväze sa osobne vyfotografovať s „hrobárom komunizmu“ M. S. Gorbačovom a jeho manželkou Raisou.
Slová prerušujú najskôr banícke štiavnické „pesnicke“ a potom rozkazovačky z Podpoľania v podaní miestnej folklórnej skupiny Sitňan. Nasleduje autogramiáda a krásne vydarené kultúrno – spoločenské podujatie, aké starý palác slávnej vysokej školy už dávno nezažil sa pomaly končí.
Vonku sa už celkom zotmelo, hoci nevidieť na vežu Nemeckého kostola, ale iste je už dávno po 18.hodine. Cez veľké vstupné dvere jednotlivo i v skupinkách vychádzajú postavy. Prechádzajú po zasnežených chodníčkoch Botaniky vychádzajú cez bráničku na Dolnú Ružovú, alebo schádzajú po veľkolepom schodišti na Akademickú. Cestou ešte diškurujú, spomínajú…
Stískajú pod pazuchou, alebo vo vianočných igelitkách ešte tlačiarňou voňajúce knihy. Ako vzácny poklad prinesú do vykúrených príbytkov a zalistujú v ich umelo zažltnutých stránkach. Prezrú sépiou prifarbené obrázky a nedočkavo budú na nich hľadať osoby blízke či známe. Začítajú sa do spomienok a spovede svojich vrstovníkov, ktoré ich aspoň na chvíľu vrátia do tých krásnych chvíľ mladosti, ktorú žiaľ už odvial neúprosný čas.
Späť na zoznam článkov
